Uspávanie sa stalo kontroverznou témou

Bol čas sviatkov, stretávala sa rodina na návštevách a prišla klasická otázka, hneď po búrlivej téme prečo má Leonard cumlík a to: „Ako spinkáte?“ Moja odpoveď:  „Ja s Liborom a Karin v pohode, len chalani nejak neprišli spánku na chuť. Uspávam ich tak, že si k ním lažkám a rozprávam im rozprávky, hladkám ich, oni si pijú mliečko a postupne, niekedy aj za hodinu zaspia. Beriem to ako naše milé chvíľky, veď tie deti tak rýchlo rastú.“ Samozrejme som sa stihla pochváliť, že často spíme všetci v jednej posteli, niekedy aj s Karinkou. Žienky, stalo sa Vám niekedy, že pri otázke ohľadom detí ste si vyslovili svoj názor a hneď aj v tej chvíli ako ste ho povedali, tak ste mali pocit, že ste mali byť radšej ticho? No presne tak som sa ja v tejto chvíli cítila, hlavne po vzhliadnutí výrazov tváre.

Zosypali sa na mňa rady, ako je to zlé, že budú rozmaznaní, že som moc citlivá, mäkká a pod. Že čo som to za supermamička doby. Že my, deti v rodine zhruba pred 30timi rokmi, sme pekne spali v postieľkach. Rada znela: „Daj ich do postieľok, pár dní poplačú, oni si zvyknú. Aj vy ste si zvykli, všetci to tak robili.“ Tak do nás hustili, až sme podľahli v domnení, že asi robíme niečo zlé. No reku vyskúšame to. Naše deti sme dali do postieľok, privreli dvere a v momente sa spustil rev. Zrazu sa ten rev približoval a to si cupital k nám Kristiánko. Ďalší rev išiel zo spálne… chudák Leonardko, nevedel vyliezť z postieľky a bol tam sám. Povedali sme si: „Tak toto teda nie…“ Viete aká bola potom noc? Strašná! Deti po tých pár minútach zostali vydesené, keď zaspávali, tak na nás vzlykali. Asi sú precitlivené po mne, však „supermamička“. V noci Kristiánko spal celkom fajn, ale Leonardko ten ma normálne vydesil. Nad ránom som sa prebrala, rukou hmatám… „Jedno dieťa je tu, kde je druhé?“ Otvorím oči a Leo stál vedľa našej postele. Normálne ma zamrazilo, stál mi zoči voči ako malý Zombie so smutnými očkami. Neviem ako dlho prevádzkoval túto činnosť, mal tam donesené aj dva vankúše. Chudiatko, asi ma kontroloval, aby som mu neodišla. Možno kontroloval nás všetkých, musel mať strach. Toto bol moment, kedy som si povedala: „Už žiadne drastické experimenty. Chcem, aby moje deti zaspávali a vstávali s úsmevom, s pocitom bezpečia, nie so strachom, či od únavného plaču. Toto mi fakt za to nestojí. Veď som skoro zinfarktovala! :-D“

Tému som otvorila na instagrame, prišlo mi veľa podnetných komentárov, pochopení, povzbudení. Sú deti, ktoré sa do postieľky tešia, pýtajú sa samé. Niektorým deťom stačí do rúk fľaša s mliečkom a pekne samé v postieľke zaspinkajú, ďalšie stačí držať za ručičku, pohladkať, alebo nechať zasvietenú lampičku. Potom sú deti, ktoré si vyžadujú pri uspávaní prítomnosť rodiča, zväčša mamy.  Zrazu zablikala zaujímavá správa pre mňa dovtedy od neznámeho profilu: „Nie ste divná, ste skvelá mamička.“ Zvedavosť mi nedala, hneď som si nalinkovala webku  prosimspinkej . Písala mi antropologička, ktorá sa venuje spánkovému poradenstvu viac ako šesť rokov. Zistila som, že je to výnimočná žena v tomto smere. Vo svete sú len 3 antropológovia, ktorí sa do hĺbky venujú výskumu a osvete detského spánku. Lenka je autorkou kníh: S láskou o detskom spánku a tiež úspešnej knihy Rozprávkovanie pre spokojné spinkanie, ktorá vyšla v dvoch jazykoch a pripravuje sa jej anglický preklad. Písmenkovo sme sa s Lenkou zarozprávali, položila som jej dve otázky a myslím, že odpovede budú zaujímavé i pre Vás.

1. Prečo niektoré deti zaspia v postieľke samé a iné vyžadujú prítomnosť rodiča. Dá sa na túto otázku odpovedať tak jednoducho?

Ja by som doplnila, že sa to často nelíši len dieťatko od dieťatka. Zmeny môžu nastať aj u jedného dieťatka. S rodinami som v dlhodobom kontakte a mám tak možnosť sledovať vývoj spánku ich dieťatka pár rokov. Niektoré deti, ktoré prvé mesiace zaspávajú samé, začali v určitom období vyžadovať spinkanie v blízkosti rodičov a naopak, detičkám, ktoré zaspávali len na rodičoch, začalo po čase stačiť, že ich pri sebe počujú alebo vidia a pokojne zaspali. Detský spánok je často plný prekvapení. Ta rôznorodosť je podľa mňa okrem povahy a aktuálnej situácie a potrieb dieťatka aj v tom, že nejde len o dieťatko – veľkú rolu hrá aj prostredie, naše očakávania, naše rodičovské pocity, situácia v rodine a podobne. Najjednoduchšie je vnímať, aké dieťatko máme doma a nie to, o akom sa píše na internete alebo hocikde inde. V súčasnosti je okolo rodičov až príliš mnoho protichodných informácií. Navyše sú rodičia stále podrobovaný kritike a radám okolia, ako to robiť „správne.“ Potom sa stáva, že strácame sebadôveru, máme pocit, že musíme mať návod na dieťatko a jeho spánok a že si sami nedokážeme pomôcť. Inokedy zase máme vďaka týmto informáciám príliš vysoké nároky na spánok bábätiek a malých detí, ktoré sa ešte len učia v našom svete a spoločnosti fungovať. Svojimi výskumami, vzdelávaním odborníkov, ktorí radia rodičom, aj poradenskou prácou sa snažím vracať späť sebadôveru do rúk rodičom. Pretože oni sú tým najlepším odborníkom na svoje dieťatko. Stačí načúvať jemu a svojmu srdcu.

2. Mne sa zdá kruté, nechať dieťa plakať v postieľke samé, aký je Váš názor?

Áno, mám rovnaké pocity ako vy. Ja sa navyše stretávam vo svojej práci s tým, aké nefunkčné dokážu byť tieto metódy. Rodičia mi často píšu, že dlhodobo sa problém aj tak nevyriešil a prežívali s dieťatkom zbytočný stres. Vyplakanie, kontrolovaný plač, trénovanie na samotu, napriek tomu, že sa dieťatko bojí a volá rodičov, to dokáže veľmi ublížiť nielen dieťatku, ale aj rodičom.  Je mnoho iných spôsobov, ako riešiť dlhé zaspávanie a nočný spánok, nemusíme dieťatko pri uspávaní opúšťať ani trénovať podľa presných metód a návodov niekoho tretieho, kto dieťatko, rodičov ani ich prostredie a situáciu osobne nepozná. V novej knihe o spánku sa snažím popisovať práve rôznorodosť detičiek, ich spánku, situácií a popisujem v nej taktiež nevýhody a možné nebezpečenstvá metód vyplakávania.

A aká je moja rada na záver? Robte to maminky tak, ako to cítite. Najlepšie si svoje deti poznáte vy a nie vaše okolie. Na každé dieťa platí niečo iné, mám dvojičky a každý je úplne iný. Už keď uspíte svoje detičky, tak nezabúdajte na spánok aj pre seba samé.